Milosti a zázraky získané na príhovor svätej Gemmy
V tejto kapitole bude z priestorových dôvodov uvedených len zopár zázrakov, ktoré sa stali na Gemmin príhovor. Ide o zázraky spred jej kanonizácie, teda keď ešte nebola vyhlásená za svätú. Otec Germano hovorí, že ide o overené fakty od cnostných a dôveryhodných ľudí. Mnoho zázrakov potom prispelo aj k jej svätorečeniu, takže ich pravosť potvrdzuje a dokladuje sama Cirkev. Niet tu preto miesto pre nedôveru alebo pochybnosti.
Uzdravenia z telesných chorôb
Zhubné ochorenie žalúdka
72 ročná Filomena Bini trpela na zhubné ochorenie žalúdka. Lekári si uvedomovali, že vzhľadom na jej vek už nemá zmysel liečba, a tak jej len predpisovali lieky na tlmenie bolesti. Istá pani, ktorá vedela o Gemme, cítila akési vnuknutie, aby ju požiadala o príhovor za uzdravenie nemocnej. Ponáhľala sa za chorou, kľakla si, pomodlila sa na počesť Gemmy a priložila pacientke relikviu. Tá takmer ihneď zaspala, hoci pre prudké bolesti už mesiace nemohla zažmúriť oka, a zobudila sa až ráno. Keď sa prebudila, zistila, že je úplne uzdravená a že po bolestiach, ktoré ju trápili 5 rokov nezostalo ani stopy. Predstavte si, aký udivený musel zostať doktor. Nemohol tomu uveriť, a tak ju ešte vyšetril, ale po chorobe naozaj nebolo ani stopy. Vtedy uznal, že to musí byť Boží zázrak.
Artróza/artritída
Maria Menicucci mala ostré bolesti v kolene. Myslela si, že ide o reumu a podľa toho ju aj liečili, ale zbytočne. Neskôr podstúpila chirurgické vyšetrenie a zistilo sa, že ide o ťažký prípad artrózy (alebo artritídy) v pokročilom štádiu. Dokázali by ochorenie zastaviť, ale nie úplne vyliečiť. Bolo to v roku 1907, keď sa veľa hovorilo o Gemme. Pani si pomyslela:
Ach, nemohla by táto nová služobnica Božia urobiť zázrak?
Na choré koleno si priložila relikviu a začala novénu. Na deviaty deň jej zložili všetky obväzy - a našli koleno úplne uzdravené! Táto pani potom píše:
Gemma vypočula moju modlitbu; som vyliečená, ako môžete vidieť v lekárskom potvrdení, ktoré prikladám. Som bez seba od radosti.
Rakovina prsníka
Marianna Angelini pred 20 rokmi podstúpila operáciu prsníka. Po 15 rokoch, v auguste 1903, museli operáciu zopakovať. Všetko dobre dopadlo, ale po 4 rokoch sa objavil nový nádor, a tak jej radili tretiu operáciu. Neznesiteľné bolesti spôsobili, že vôbec nemohla hýbať pravou rukou. Takmer v zúfalstve vzývala všetkých svätých, ale keď sa dozvedela o Gemme, obrátila sa s dôverou špeciálne na ňu. Na postihnutú časť si priložila jej relikviu a obrázok. Potom začala trojdňovú pobožnosť, a hoci doteraz kvôli bolestiam nemohla spať, premohol ju tichý a pokojný spánok. Keď sa prebudila, jej štvorročná dcérka jej povedala, že k nej prišlo krásne dievča a uistilo ju, že mamička sa uzdraví. A tak aj bolo. Bolesti prestali a lekár potvrdil, že nádor zmizol a že nie je potrebná žiadna operácia. Táto pani potom spolu s manželom darovali na svoje pomery veľkú čiastku na proces blahorečenia ich dobrodinky.
Nádor na hlave
Istej pani, ktorá nechcela byť menovaná, sa na hlave objavil nádor, ktorý mal všetky symptómy rakoviny. Doktori sa rozhodli pre operáciu. Lenže pani, keď videla, že jej choroba sa zhoršuje, sa naľakala a začala sa modliť k Gemme. Na postihnuté miesto si priložila obrázok a prestala brať všetky lieky. Stačilo pár dní. Nádor zmizol a táto pani za to neprestala ďakovať Bohu a svätej orodovníčke, Gemme.
Zápal mozgových blán
Isolina Serafini trpela asi 10 mesiacov na meningitídu, ktorá ju trápila dňom a nocou a žiadne lieky nepomáhali. Od decembra 1906 do októbra 1907 nemohla denne spať viac ako hodinu. Obrátila sa na Gemmu a začala ju s dôverou prosiť o pomoc. Hovorila:
Budem to brať ako znak, že si v raji a svätá, ak spôsobíš moje uzdravenie; a sľubujem, že to ihneď zverejním.
Potom si ľahla a v tej chvíli bolesti zmizli - bola uzdravená.
Ďalšie zázraky
Vidíme, že Gemma je mocnou orodovníčkou v našich telesných utrpeniach a chorobách. Ale to nie je všetko. Prejavuje svoju starostlivosť voči nám aj v ďalších našich životných potrebách.
Utíšenie búrky
Dvaja pasionisti sa vracali do svojej krajiny a chceli cestou navštíviť Gemminu hrobku. Ako sa plavili loďou, uchvátila ich hrozná víchrica, ktorá trvala 8 hodín a hrozilo, že loď sa prevrhne a potopí. Všetci cestujúci boli veľmi prestrašení a aj kapitán bol taký skľúčený, že už nedával nádej na záchranu. Ale títo dvaja pasionisti sa začali utiekať k Gemme a nahlas volali:
Gemma, už len ty nás môžeš zachrániť; neporuš svoje slovo!
Je to úžasné, ale hneď ako to povedali, sa búrka začala utišovať. Za menej ako hodinu už úplne ustala, takže sa šťastlivo doplavili do svojho cieľa. Hneď ako dorazili, o tom napísali otcovi Germanovi a vyjadrili túžbu, aby každý mohol spoznať túto svätú dušu.
Nešťastie v rodine
Istá pani píše otcovi Germanovi:
Našu rodinu postihlo obrovské nešťastie. Odporúčali sme sa Gemme a Boh vo svojej nekonečnej dobrote nás ráčil utešiť. Ona sa za nás modlila a my jej to odplácame nekonečnou vďakou. Môj dobrý otče, táto Božia služobníčka mi je taká drahá! Zvolila som si ju za špeciálnu patrónku a stále sa k nej modlím.
Vyslobodenie z dlžôb
Istá predstavená kláštora mala komusi zaplatiť nejakú sumu peňazí. Keď jej raz jedna sestrička dala Gemminu relikviu, predstavená ju prosila, že ak jej pomôže, pošle milodar na proces jej blahorečenia. O dva dni jej akýsi dobrý človek poslal peniaze - presne toľko, koľko potrebovala...
Obrátenia hriešnikov
Vieme, ako horlivo a bez prestania sa naša Gemma počas života v slzách modlila za obrátenie hriešnikov. Prinášala za nich mnohé obety a dokonca sa sama obetovala ako obeť za zmiernenie ich hriechov. A keďže Boh túto obetu prijal, Gemma zomiera v rozkvete mladosti, vo veku 25 rokov. Ach, nech teda hriešnici dúfajú, že budú obrátení na jej príhovor, teraz keď je už v nebi. A my, odporúčajme jej našich drahých a aj seba samých.
Zatvrdnutý muž
Istý muž, ktorý nechcel byť menovaný, ležal vážne chorý v nemocnici v Lucce. Jeho duša už dlho nežila, pretože nežil podľa viery, a telo už tiež očakávalo smrť. Bol nielen povestný hriešnik, ale verejne hlásal protináboženské princípy. Rehoľné sestry s ním chceli prehovoriť a priviesť ho k zmiereniu s Bohom, ale zbytočne. Potom to skúšali kapucíni, ale opäť to bol stratený čas. Nakoniec k nemu zavolali priora z jeho farnosti, mons. Benassiniho. Ten ho žiadal, prosil, otvorene mu vysvetlil jeho stav, ale tento rúhač v jedovatej zúrivosti volal:
Nikdy som neveril týmto vašim falošným postrachom a neviem, kto je ten Kristus, o ktorom hovoríte. Určite duša! Určite nebo! Určite peklo! Dajte mi pokoj a nech ma už nikto nechodí otravovať s týmito smiešnymi návrhmi.
A pri týchto posledných slovách sa pokúsil opľuť tohto Božieho kňaza. Ten potom sklamaný a zarmútený odišiel. Ale keď dorazil domov, padol mu pohľad na Gemmin životopis, ktorý mal položený kdesi na stole a ešte sa ho len chystal čítať. Zrodila sa v ňom nádej, kľakol si a so slzami v očiach ju prosil o pomoc. Potom zavolal svojho kaplána a poslal ho do nemocnice, hoci bolo 11 hodín v noci. Poslal s ním aj istú ženu, ktorú tento hriešnik poznal. Keď prišli do nemocnice, nechceli ich už vpustiť dnu, ale nakoniec dovolili tej žene, aby vošla. Kaplán zostal čakať von a prior sa medzitým doma modlil k Gemme za úspech ich misie. A milosť bola udelená! Keď žena vstúpila do izby, tento hriešnik, ktorý bol ešte pred chvíľou taký zlý a tvrdohlavý, sa rozplakal a prosil ju, aby k nemu poslala kňaza. Jeho spoveď sa podobala návratu márnotratného syna a volaniu kajúceho hriešnika z Evanjelia. Kňaz so slzami zdvihol chvejúcu sa ruku a dal mu rozhrešenie. Potom mu udelil viatikum a pomazal ho svätými olejmi. Tento šťastný hriešnik zomrel asi o štvrtej ráno a všetci, čo to videli, zostali hlboko pohnutí takou veľkou milosťou.
Duchovne upadnutá rodina
V Ríme žila istá duchovne upadnutá rodina. Matka nebola na spovedi 54 rokov. Jej synovia žili akoby vôbec neboli kresťanmi. Len jej dcéry, tri milé dievčatá, zostali dobré a zbožné a dňom a nocou prosili Boha, aby sa zľutoval nad ich rodinou. Viacerí vplyvní ľudia sa snažili, aby sa matka rodiny obrátila, ale vždy to bolo márne. Ale jedna dobrá rehoľníčka začala prosiť Gemmu za túto rodinu. Modlila sa trojdňové pobožnosti a novény. Po čase cítila istotu, že Gemma vyprosila milosť a rozhodla sa navštíviť túto zaťatú starú ženu. Hovorila jej o Gemme a o obráteniach, ktoré sa uskutočnili na príhovor tejto malej svätice ešte počas života. Srdce tejto ženy vtedy zmäklo, rozplakala sa a spolu so sestričkou išli do kostola, kde sa vyspovedala a prijala sväté prijímanie. Po 54 rokoch opäť pocítila Božiu potechu v srdci. Ale čo so synmi? Sestrička, povzbudená týmto zázrakom, vyhlásila:
Gemma obráti aj ich.
Najhoršie to bolo s najstarším. Keď ju odmietol počúvať, obrátila sa k Gemme a hovorila:
A teraz, sestrička, čo bude? Nepohneš sa pre môjho hriešnika? Zajtra, v sobotu, ho pre mňa musíš obrátiť.
A naozaj, nasledujúci večer sa vyspovedal a prijal sväté prijímanie s takou radosťou, že hovorí, že nič podobné doteraz nezažil. O pár dní neskôr priviedol k spovedi aj svojho kamaráta, ktorý bol tiež zhýralec. Táto rehoľnica potom napísala:
Zostal ešte najmladší brat. Ten nebol nikdy na spovedi a mal už 30 rokov. V nič neveril a jeho hlava bola tvrdá ako z bronzu. Aj jeho som vložila do Gemminych rúk a ona sa naňho pozrie. Vôbec o tom nepochybujem.
Záver
Svätá Gemma, opakuj stále Ježišovi, čo si mu tak často hovorievala:
Chcem, aby boli všetci hriešnici zachránení; zachráň ich pre mňa, ó Ježiš.
Svätá Gemma, nedaj sa prosiť nadarmo a pomáhaj nám vo všetkých našich duchovných a telesných potrebách. Amen.
__________________________________________________
Životopis
Gemma chodila do polo internátnej školy, ktorú viedli sestry sv. Zity. Medzi vyučovaním mávali sv. omše, modlili sa, atď., takže Gemma si nič viac nemohla priať. Spomína si, že sa tu cítila ako v nebi. Medzi spolužiakmi bola veľmi obľúbená a každý sa s ňou chcel kamarátiť. Bola živej povahy, ale naučila sa dokonale ovládať, takže pôsobila tichým a utiahnutým dojmom. Vyžarovalo z nej čosi, čo vzbudzovalo dôveru a úctu. Pre každého mala milý úsmev. Vynikala vo francúzštine, matematike, maľovaní, v hudbe a s neobyčajnou ľahkosťou dokázala písať krásne verše. Ale ona sa snažila, aby toto všetko zostalo pred ľuďmi skryté.
Jej najobľúbenejšou činnosťou bola modlitba. Rehoľné sestričky jej hovorili o tajomstvách našej viery a o Pánovom Umučení. Ju to veľmi priťahovalo a v srdci sa jej zrodila túžba po utrpení.
Pri prvom sv. prijímaní pocítila príchod Pána Ježiša veľmi silne a vtedy pochopila, že pozemské rozkoše nie sú ako tie nebeské. Pozrite, do akých výšok vzlietala už vo veku 9 rokov, keď hovorí:
Naozaj, deň môjho Prvého svätého prijímania bol dňom, kedy som našla svoje srdce horieť láskou k Ježišovi. A aká šťastná som bola, keď som s Ježišom v srdci mohla zvolať: "Ó, môj Bože, Tvoje Srdce je moje!... Čo viac potom chýba k šťastiu? Nič!"
Jej najväčšou túžbou bolo vidieť Boha z tváre do tváre, a hoci nohami chodila po zemi, jej myseľ bola neustále v nebeských výšinách.
Keď mala 16 rokov, zomrel jej milovaný brat Gino, ktorý sa chcel stať kňazom. Mal len 18 rokov. Vtedy sa nakazila aj Gemma a 3 mesiace zostala pripútaná k lôžku. Nakoniec sa vyliečila, ale zostala taká zoslabnutá, že musela zanechať školu.
Život v domácnosti
Podriadila sa teda Božej vôli a utiahla sa do ústrania svojho domova 
. Tu sa venovala domácnosti a službe súrodencom. Všetky povinnosti si plnila najlepšie ako vedela, pretože vedela, ako veľmi tým teší svojho Pána. Získala si obdiv nielen domácich, ale aj cudzích ľudí.
V srdci mala mimoriadnu lásku k chudobným. Vždy, keď išla von, si od otca prosila nejaké peniaze a vždy ich rozdala chudobným. Dávala im aj múku, chlieb a podobné veci.
Ráno vstávala ihneď keď sa zobudila, bez odkladania a vylihovania. Za menej ako 5 minút sa stihla umyť, obliecť, upraviť si vlasy a bola pripravená ísť na sv. omšu . Večer sa ešte chodila pokloniť Pánovi v Jeho Sviatosti Oltárnej.
Začiatok nadprirodzeného života
Keď mala 17 rokov, dostala od príbuzných zlaté hodinky, retiazku a krížik. Aby ich potešila, nasadila si ozdoby, keď išla von. Lenže keď sa vrátila domov a dávala si ich dole, zjavil sa jej Anjel Strážny a povedal jej, že jedinými ozdobami Kristovej nevesty môže byť len tŕnie a kríž. Vtedy sa Gemma rozplakala a povedala Ježišovi, že viac nebude nosiť žiadne ozdoby a že ani nebude myslieť na veci, ktoré zaváňajú márnivosťou. Takto sa dokázala úplne odpútať od sveta a túžila už len po jedinom - po Ježišovi. Hovorí:
Začala som cítiť ďalšiu silnú túžbu, neukojiteľnú dychtivosť po utrpení a po zdieľaní bolestí môjho Spasiteľa. Vo svojich nespočítateľných hriechoch som každý deň prosila Ježiša, aby som mohla trpieť viac. "Áno, môj Ježišu," zvykla som sa modliť, "túžim trpieť, a trpieť veľmi pre Teba."
Jednou z rán bolo infekčné ochorenie nohy, ktoré jej spôsobovalo neznesiteľné bolesti. Gemma ich trpezlivo znášala a nechcela sa dať vyšetriť lekárovi. Nakoniec však musela poslúchnuť. Lekár vyhlásil, že nohu bude musieť pravdepodobne amputovať. Ale najprv sa rozhodol pre operáciu. Začal jej vyškrabávať skazenú kosť a Gemma znášala tieto ukrutné bolesti bez utišujúcich prostriedkov. Keď si myslela, že to už nevydrží, pozrela sa na kríž a nevydala zo seba ani ston.
Otcova smrť
V roku 1897 jej zomrel otec. Deti zostali úplnými sirotami. Najhoršie bolo to, že krátko predtým otec úplne zbankrotoval a suroví exekútori zhabali všetko vybavenie; dom zostal úplne prázdny. Vtedy prišli deťom na pomoc otcove dve sestry. Gemma odišla s tetou Carolinou do Camaiore. Ale nemá odtiaľ dobré spomienky. Hovorí, že teta bola veľmi spoločenská a aj ju nútila zabávať sa. Lenže takto začala zabúdať na Ježiša. Hovorí, že keby k nej Ježiš nebol taký milostivý a láskavý, určite by upadla do ťažkých hriechov. Navyše, istý bohatý mladík sa do nej zaľúbil a požiadal ju o ruku. To by ju vytrhlo z biedy a zabezpečilo na celý život. Ona sa však rozhodla pre Ježiša a prosila tetu, aby ju pustila späť do Luccy.
Choroba a zázračné uzdravenie
Vtedy za začala cítiť chorá a zakrivila sa jej chrbtica. Keď sa vrátila do spustnutého domu v Lucce, jej stav sa ešte zhoršoval. Dlho sa to snažila zakrývať, ale nakoniec k nej privolali lekára. Ten zistil, že ide o infekčné a pravdepodobne nevyliečiteľné ochorenie mozgu. Gemme vypadali vlasy, ochrnula na obe nohy a dokonca dočasne stratila sluch. Bola úplne nevládna a bez pomoci dobrých ľudí sa nevládala ani pohnúť. Táto choroba trvala celý rok. Lekári sa všemožne snažili, ale nič nepomáhalo. Nakoniec sa vzdali a všetci už čakali koniec. Vtedy jej jedná rehoľná sestrička priniesla životopis sv. Gabriela Possenti 
. Gemma sa k nemu začala utiekať a veľmi si ho obľúbila. On sa jej potom zjavil a vyzval ju, aby sa pomodlila deviatnik k Božskému Srdcu Ježišovmu. Každý deň sa modlil spolu s ňou, a keď sa deviatnik skončil, milosť bola udelená - Gemma bola ihneď a úplne uzdravená. Keď sa postavila z postele, všetci plakali od radosti a dojatia.
Lenže ich bieda narástla do takej miery, že tieto deti žili len z almužny dobrých ľudí, ktorí sa nad nimi zľutovali. Často mali na obed len suchý chlieb a neraz museli ísť spať bez večere.
Túžba po vstupe do kláštora
Gemma sa chcela Pánovi odvďačiť za zázračné uzdravenie a chcela vstúpiť do kláštora. Chcela sa mu takto úplne zasvätiť. Lenže zostala trpko sklamaná. Všetko už bolo vybavené, a keď do vstupu zostávalo už len pár dní, zrazu sa veci zvrtli tak, že jej oznámili, že ju neprijmú. Potom sa pokúsila vstúpiť do ďalších kláštorov, ale nakoniec nevyšlo ani to. Vtedy si uvedomila, že Božia vôľa je iná a úplne sa jej podriadila.
Stigmy
8. júna 1899 jej Pán po sv. prijímaní oznámil, že večer jej dá mimoriadnu milosť. Gemma sa ponáhľala domov, zatvorila sa v izbičke a modlila sa. Zrazu sa jej zjavila Panna Mária a povedala, že Ježiš ju veľmi miluje a dá jej veľký dar. Vtedy sa zjavil Pán Ježiš a z Jeho rán vychádzali akoby ohnivé plamene. Dotkli sa Gemminych rúk, nôh a srdca a Gemma hovorí, že keby ju nebola Panna Mária držala prikrytú svojím plášťom, že by spadla na zem a že by zomrela. Keď sa vrátila z extázy, cítila v týchto miestach ukrutnú bolesť a až vtedy si uvedomila, že jej odtiaľ tečie krv. Predstavte si toto 21 ročné dievča; zostala zmätená a nevedela, čo robiť. Rany si zakryla najlepšie ako vedela a na rukách nosila rukavice. Hovorí, že od bolesti takmer nemohla stáť na nohách. Tieto stigmy sa jej odvtedy zjavovali každý štvrtok, približne o ôsmej večer a mala ich do piatku, asi do tretej popoludní. Potom sa rany scelili, zahojili a nezostala po nich ani stopa, alebo len biele škvrny.
Okrem týchto rán mala Gemme aj ďalšie, ktoré mal náš Pán pri umučení. Bola mysticky bičovaná, takže bola pokrytá hlbokými ranami, často až 1,2 cm. Krv jej stekala až na zem. Ďalej znášala korunovanie tŕním a na hlave bolo vidieť dierky, z ktorých jej krv tiekla po lícach a krku až na šaty. Okrem toho sa potila krvou a znášala aj Ježišovu trojhodinovú agóniu, keď znášal ťarchu hriechov celého ľudstva. Ďalšiu veľkú ranu mala na pleci a ide pravdepodobne o ranu, ktorú Ježišovi spôsobila váha kríža. Táto rana jej spôsobovala také bolesti, že pri chôdzi sa musela podopierať na jednu stranu.
To všetko sa nám môže zdať príliš kruté, najmä, pokiaľ ide o 21 ročné dievča. Ale ona sa na to vždy tešila. Tí, ktorí s ňou bývali, hovoria, že sa na tieto chvíle pripravovala ako na vlastnú svadbu a celý týždeň počítala dni a hodiny, kedy bude môcť opäť znášať Ježišove muky. Gemma sama hovorí:
Ježiš, urob ma podobnou Tebe. Dovoľ mi trpieť s Tebou. Nešetri ma.
Všetky tieto rany mala až do chvíle, keď jej to jej duchovný vodca zakázal. Povedal jej, aby prosila Ježiša, aby ju zbavil viditeľných rán. Ona ho ako vždy poslúchla, povedala o tom Ježišovi a skutočne, viac rany nemala. Ale ukrutné bolesti jej zostali, a dokonca ich Ježiš ešte zosilnil.
Rodina Giannini
Gemma sa zoznámila s istou pani Ceciliou Giannini . Tá ju potom pozývala, aby k ním občas zašla. A Gemme sa u nich naozaj páčilo, pretože tam bolo oveľa pokojnejšie ovzdušie ako doma.
Doma sa totiž často rozprávalo o Bohu neúctivo, čo jej spôsobovalo veľké bolesti, často ju špehovali cez kľúčové dierky, a dokonca volali ľudí, aby sa chodili pozerať na jej stigmy, atď.
Neskôr sa Gemma úplne presťahovala ku Gianniniovcom. Hoci mali 11 vlastných detí, prijali ju ako vlastnú dcéru. Brali ju ako dar od dobrého Boha. On ich potom skutočne ochraňoval v každom nebezpečenstve. Raz pani Cecilia ochorela a zdalo sa, že už zomrie. Vtedy Gemma prosila Ježiša, aby mohla trpieť miesto nej. A naozaj, pani Cecilia sa uzdravila, a Gemma znášala veľké bolesti niekoľko mesiacov.
Duchovný vodca, otec Germano
Cez Božiu Prozreteľnosť získala Gemma svätého pasionistického duchovného vodcu, otca Germana, C.P. Raz sa jej zjavil Ježiš, ukázal jej ho a povedal, že on bude jediný kto v nej rozpozná diela Jeho Milosrdenstva. Otec Germano mal o nej sprvoti isté pochybnosti, pretože veľmi neveril takým nadprirodzeným úkazom. Ale keď ju lepšie spoznal, všetky pochybnosti sa úplne rozplynuli a zistil, ako rýchlo kráča toto anjelské dieťa po ceste k svätosti. Priznáva sa, že ju viedol veľmi tvrdo a stále ju pokoroval, ale ona ho aj napriek tomu stále oslovovala "babbo" ("otecko"). Úplne mu dôverovala a bola voči nemu dokonale poslušná.
Útoky diabla
Diabol tiež videl, že Gemma žije svätým životom a veľmi kvôli tomu zúril. Najprv ju pokúšal a chcel ju zviesť na hriech. Ale po čase zistil, že sa mu to nepodarí. Preto jej začal predstavovať rôzne obrazy proti čistote. Ale Gemma vždy zvíťazila. A tak sa uchýlil až k fyzickým útokom. Hádzal ju o zem, vláčil ju za vlasy, trhal ju zubami, často sa jej zjavoval ako príšerné monštrá alebo v podobe divých zvierat. Z jej izby bolo počuť ohlušujúce rany. Gemma hovorí, že to bolo strašné, ale keď vzývala o pomoc sv. Gabriela alebo Pannu Máriu, alebo vyslovila Ježišovo Sväté Meno, diabol sa musel stiahnuť. Gemma s úsmevom hovorí:
Keby ste videli, ako utekal, keď sa zjavil niekto z nich.
Nakoniec si na tieto útoky zvykla a vôbec sa neznepokojovala. Hovorí, že Ježiš jej povedal, aby sa diabla nebála.
Anjel Strážny
Gemma videla svojho Anjela a mohla sa ho dotýkať. Mala ho rada ako vlastného brata. Často sa spoločne modlili alebo recitovali žalmy a Anjel jej pomáhal pri meditácii tými najvznešenejšími myšlienkami na nebo.
Keď chcela Gemma poslať list, dala ho do špeciálnej schránky , odkiaľ ho Anjel vybral a doručoval priamo do neba, alebo vybraným ľuďom. Okrem toho ju ochraňoval v každom nebezpečenstve, pri útokoch diabla, atď. Raz sa zabudla v kostole a vonku sa medzitým zotmelo. Vtedy sa jej zjavil a odprevadil ju domov, aby nešla po ulici sama.
Apoštolát
V Gemminom srdci bola obrovská túžba, aby každý poznal a miloval Ježiša. Prinášala mnohé obety za obrátenie hriešnikov. A Pán tieto obety prijímal. Dokonca, s povolením duchovného otca, obetovala roky svojho života za obrátenie toho či onoho človeka. Práve preto zomiera už vo veku 25 rokov.
Raz sa modlila za obrátenie jedného muža, ale Ježiš sa správal ako Prísny Sudca a zdalo sa, že ho nechce obrátiť. Keď Gemma vyčerpala všetky dôvody, povedala Mu:
Áno, priznávam to, som nehodná, aby si ma počúval. Ale pozri, predstavujem Ti ďalšiu advokátku pre svojho hriešnika; je to Tvoja vlastná Matka, ktorá Ťa žiada, aby si mu odpustil. Ach, skús povedať nie Tvojej Matke! Isto jej nemôžeš povedať nie. A teraz mi odpovedz, Ježiš, povedz, že zachrániš môjho hriešnika.
Vtedy Panna Mária pohliadla na Ježiša ako to len ona vie. Dobrosrdečný Spasiteľ sa usmial a udelil milosť. Takto Gemma získala víťazstvo a s neopísateľnou radosťou a jasotom zvolala:
Je zachránený, je zachránený! Zvíťazil si, Ježiš; vždy takto zvíťaz.
O pár minút prišiel dotyčný hriešnik za jej duchovným vodcom, hodil sa mu k nohám a so vzlykotom ho prosil, aby ho vyspovedal.
Okrem obetovania sa za hriešnikov sa Gemma obetovala aj za vyslobodenie duší z očistca. Pán sa jej chcel za túto horlivosť odvďačiť, a tak jej dal mnohé milosti a dary. Napríklad dokázala ľuďom čítať v duši a videla budúce veci. Tieto dary však nikdy nezneužila a používala ich len vtedy, keď to slúžilo na záchranu nejakej duše alebo na Božiu slávu.
Posledná choroba a smrť
Gemma sa Ježišovi odovzdala ako obeta na zmiernenie urážok, ktoré sa Mu dostávajú od hriešnikov. Onedlho veľmi vážne ochorela. Ani lekári presne nevedeli určiť, o akú chorobu ide. Bola však pripútaná k posteli, nemohla sa hýbať, mala vysoké horúčky a nemohla nič jesť. Zanedlho z nej zostala len kosť a koža. Všetky tieto utrpenia a bolesti znášala veľmi trpezlivo veľmi hrdinsky. Ale neišlo len o fyzické bolesti. Tou najväčšou bolesťou bolo to, že sám Ježiš sa jej zrazu skryl a prestala pociťovať každú útechu z neba. Ležala takto úplne sama a opustená: rodičia a jej zomreli, otec Germano bol v Ríme, jej spovedník mal povinnosti... Bolo okolo nej len zopár ženičiek, ktoré prišli skôr len zo zvedavosti, ako z ochoty pomôcť.
V tejto agónii ju ešte poslednýkrát chcel zlomiť diabol. Opäť ju ohavne pokúšal proti čistote, ale naša Gemma vyšla vždy víťazne.
Napriek tomu všetkému, keď ju niekto prišiel navštíviť, mala pre neho vždy milý úsmev a odpovedala s humorom a láskou. Malé deti láskavo pohladila a dávala im cukríky, ktoré jej niekto doniesol a ona si ich pre túto príležitosť starostlivo odkladala.
Gemma zomrela 11.4.1903. Jej posledné slová boli: "Odporúčam svoju úbohú dušu Tebe... Ježiš!" Potom naklonila hlavu a s nebeským úsmevom tíško odišla za svojím Kráľom.
Úcta k svätej Gemme a zázraky
Mnohí ľudia, ktorí ju už počas života považovali za sväticu, sa k nej s dôverou začali utiekať a prosiť ju o pomoc v rôznych ťažkostiach. A naozaj, na jej orodovanie bolo udelených mnoho milostí a zázrakov. Obrátilo sa mnoho zaťatých hriešnikov, dokonca takých, ktorí neboli na sv. spovedi 54 rokov. Mnohí ľudia boli uzdravení z chorôb, napr. z ochorenia žalúdka, z bolesti kolena, z rakoviny prsníka, z nádoru na hlave, z infekčného ochorenia mozgu a z nespočetne veľa ďalších. Navyše, na jej príhovor sa utíšila búrka, takže sa zachránila loď s posádkou, napravilo sa veľké nešťastie v rodine a dokonca jedna predstavená kláštora bola vyslobodená z dlžôb; jednoducho jej ktosi poslal obálku s peniazmi, presne toľko, koľko potrebovala.
Toto je len zopár príkladov toho, čo sa stalo na príhovor dnes už svätej Gemmy Galgani. Ale ešte pred jej kanonizáciou si ju obľúbilo mnoho ľudí a zvolili si ju za špeciálnu patrónku. Otcovi Germanovi chodilo nespočetne veľa listov od laikov, kňazov, biskupov, kardinálov, dokonca od pápeža, v ktorých každý hovorí o nesmiernych milostiach a o veľkej vďake, že Boh ozdobil Svoju Cirkev týmto vzácnym briliantom. Mnohí píšu, ako sa po prečítaní jej životopisu zmenili, ako sa stali horlivejšími a ako ich povzbudzuje príklad tohto mladého a jednoduchého dievčaťa.
Kanonizácia
Cirkevní hodnostári začali študovať Gemmin život v roku 1907, teda 4 roky po jej smrti, a po starostlivom hodnotení prišli k záveru, že pôvodcom mimoriadnych mystických darov a obdivuhodnej sily môže byť jedine dobrý Boh.
Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Pius XI. 14. mája 1933. 2. mája roku 1940 ju pápež Pius XII. vyhlásil za svätú. Bolo to len 37 rokov po jej smrti.
Svätá Gemma je patrónkou sirôt, lekárnikov a v pokušení. Okrem toho je považovaná za zvláštnu spoločníčku samých a opustených a niekedy sa nazýva aj ako "svätá proti samote".
vätý Benedikt, patriarcha mníchov Západu a patrón Európy sa narodil v umbrijských horách stredného Talianska, v malom mestečku Nursia (Norcia), v zámožnej rodine okolo roku 480. Tu strávil detstvo aj so svojou sestrou, azda dvojičkou Školastikou. O detstve a ranej mladosti svätých súrodencov sa nezachovali žiadne zápisy okrem toho, čo napísal sv. Gregor Veľký. O sv. Benediktovi píše: „Od svojej mladosti mal zrelé srdce, prežíval svoj život v cnostiach a nezapredal svoju dušu žiadnej rozkoši.“ O sv. Školastike sa tento veľký pápež zmieňuje, že bola „zasvätená všemohúcemu Pánovi už od skorého detstva.“ Nie je to teda veľa, ale stačí to na to, aby sme si mohli predstaviť aká atmosféra panovala v rodičovskom dome. V tomto morálne zdravom prostredí sa formoval jeho silný a pritom jemný charakter, ale aj jeho hlboký nábožný duch, ktorý ho viedol počas celého života v neustálom hľadaní Boha, pretože ho napĺňala túžba páčiť sa len Bohu (soli Deo). 
Nie je známe, ako dlho sa tu zdržali, ale určite nie dlho, pretože v Dialógoch sa hneď po srdečnom prijatí opisuje prvý zázrak, ktorý urobil Benedikt. Išlo o zázračnú opravu rozbitej riečice, ktorú si pestúnka požičala a v neopatrnosti rozbila. Táto udalosť okrem dobrosrdečnosti, ktorá panovala medzi obyvateľmi spomínanej osady, odhaľuje aj vnútorný svet mladého Benedikta. Životopisec poznamenáva, že to bol nábožný a dobrý mladík a už na prahu mníšskeho života dosiahol veľkú dokonalosť. Snáď práve to mu po zázračnej udalosti nedovoľovalo, aby ďalej zostal na mieste, kde ho začali obdivovať a chváliť. Sv. Gregor v súvislosti s touto udalosťou uvádza najsilnejší argument, ktorý motivoval jeho rozhodnutie: „Chcel pracovať pre Boha a nie ťažiť zo šťastia v živote.“ Preto sa rozhodol definitívne opustiť svet a utiecť do úplnej samoty.
m ako príklad nasledovania, aby ako svetlo, ktoré žiari na svietniku, osvietil všetkých prebývajúcich v Božom dome.“ To sa stalo na Veľkú noc. Istému kňazovi, ktorý si pripravoval jedlo, sa vo videní prihovoril Pán a vyčítal mu, že si pripravuje jedlo, kým jeho služobník trpí hladom. Tento kňaz sa hneď vydal označeným smerom a dovtedy putoval, kým sa mu ho podarilo nájsť a spolu chválili všemohúceho Boha. Keď sa najedli, kňaz sa vrátil do svojho kostola. Toto stretnutie bolo súčasťou Božích plánov. Boh chcel Benediktovi jasne ukázať, že nadišla hodina, aby po prekonaných skúškach, pripravený modlitbou a pokáním, zmenil doterajšiu orientáciu. Takto ho vyzval, aby sa stal viditeľným znamením živej a činnej prítomnosti Božieho Ducha vo svete.
Len s námahou presvedčili Benedikta, aby prijal túto službu, lebo správne predvídal, že ich spôsob života bude určite odlišný od jeho. Čoskoro sa ukázalo, že ho tušenie neklamalo a keďže život dobrých ľudí je ustavičnou výčitkou pre zlých, napokon sa rozhodli, že ho odstránia. Po spoločnej porade mu namiešali do vína jed, ale keď nad ním Boží muž urobil znak kríža, pohár sa rozbil. Jeho odchod do samoty bol trestom pre zlých mníchov. Táto skúsenosť bola pre Benedikta zároveň veľkým poučením. Pochopil, že pre realizáciu jeho plánu mníšskeho života sú potrební noví ľudia.
S niekoľkými mníchmi prešiel na vrch Montecassino, kde na mieste bývalých pohanských svätýň založil kláštor. Mohlo to byť v rokoch 525 až 530. Benedikt tu prežil zvyšok svojho života, asi 25 rokov. Z Dialógov sv. Gregora sa dozvedáme, že tam spolu so svojimi mníchmi obrábal polia, sedával pri bráne kláštora, venoval sa čítaniu alebo trávil nočné hodiny v modlitbách a bdení. Všemožne sa staral o svojich bratov a duchovne ich viedol. Vidieť, že sa tiež usiloval evanjelizovať tamojších obyvateľov a pomáhal biednym a trpiacim. O múdrosti Benediktovej náuky svedčí jeho Regula (súbor pravidiel), ktorú napísal pre svojich mníchov. Regula, podľa slov Gregora, je aj prameňom poznatkov pre tých, ktorí túžia dôkladnejšie poznať jeho charakter a život.
Benedikt, ktorému Boh odhalil mnohé tajomstvá, poznal aj deň svojho odchodu z tohto sveta. Povedal o ňom svojim učeníkom, dokonca aj tým, ktorí boli ďaleko. Bolo to na jar roku 547. „Šesť dní pred smrťou prikázal otvoriť svoj hrob. Zakrátko dostal prudkú horúčku, ktorá ho veľmi mučila a po šiestich dňoch poprosil učeníkov, aby ho zaniesli do kaplnky, kde prijal Telo a Krv Pána pre posilnenie na cestu do večnosti. Neskôr vstal a učeníci podopierali jeho slabé údy svojimi rukami. Pozdvihol ruky k nebu a počas slov modlitby vydýchol naposledy.“ Podľa tradície to bolo na Zelený štvrtok 21. marca 547 (resp. okolo roku 550).
Adresy